A ja zapíjam červeným ďalší deň a ďalší, už ich ani nepočítam. Aký je to dnes deň? Vlastne je to jedno. Zajtra príde nový. A ja sa pozriem na tie nahromadené prázdne šálky od kávy. A opäť sa pokúsim neutopiť sa na dne pohárika.
Bože, znie to ako spoveď alkoholika.
A navyše sa to aj rýmuje. Potľapkám sa po ramene a ťukám do klávesnice ďalej.
..ďalej písať slovo za slovom a spájať ich do nezmyselných viet. Stavím sa, že sa pýtaš, prečo mi tak strašne jebe. Vravíš, že som zasa raz prestrelila. čo ty o tom kurva vieš? Ktoré z nepísaných pravidiel som teraz porušila? Len dýchaj. To ja sa budem v pekle učiť matiku po nemecky, kým si ty budeš tam hore cuckať rajské koktejlíčky. Pošlem Ti pohľadnicu.
Ale kým som tu, dovoľ mi šíriť osvetu.
Robím si srandu, nepýtam si povolenie.
A vždy, keď sa cítim hlúpo, tak ako napríklad aj teraz, spomeniem si, že všade naokolo sú psychopati snažiaci sa chytiť Covid do vrecka. Ja nie som ouca. Ja v tme chytám biele myšky, ktoré mi lozia po celom tele, keď sa snažím zaspať.
WHAT?
No ták, hádam neveríš všetkému, čo vidíš. Ja tiež neverím, že sú skutočné. Zavriem oči a keď sa ich snažím otvoriť, nejde to. Stojím vo výťahu, ktorý ma vezie smerom nahor, zvyšuje rýchlosť, minieme moje poschodie, tlačím STOPku ako zmyslov zbavená, stoooooooooj, kričím potichu, akosi príliš potichu, fuck prečo si nemôžem od pľúc zarevať?!
Zastaaaaaaaav!!! Nepríčetne tlačím všetky tlačítka.
„Veď peklo je opačným smerom! „ pomyslím si a jediné čo ma teraz štve, je to, že som si nestihla pripraviť žiadnu ďakovnú reč.
„Tak som chcela všetkých milovať,“ z diaľav počujem Mariku Gombitovú a mám chuť si obiť hlavu o stenu.
Tak mi treba. Tak nech! Na mojom pohrebe nech je otvorený bar. Len preto, že som mŕtva, neznamená, že som zabudla žiť. HA!
Tomu vravím paradox. Ruka hore a moje posledné: „poďme to tu roztočiť!“ a ja sa zobúdzam do ďalšieho dňa…
Zas
a znova.
Dookola.
